Ako sa to začalo

Keď som nastúpila do svojej prvej práce, čakala som, že sa poveziem na ružovom obláčiku. Robila som veci, pre ktoré som študovala a bavilo ma to. Opak bol ale pravdou. Asi po piatich mesiacoch za mnou prišiel šéf, aby sa spýtal, čo sa dialo na meetingu so zákazníkom, ktorého som sa zúčastnila ja a ďalší dvaja kolegovia z iného tímu.

Zostala som z jeho otázky zaskočená, lebo podľa mňa bolo stretnutie v poriadku, zákazníka sme získali, zmluvu začali pripravovať a nechápala som, čo sa vlastne deje.

Šéf, volajme ho Andrej, mi vysvetlil, že zvyšní dvaja kolegovia za ním následne prišli, aby sa na mňa sťažovali. Vraj som meeting pokazila, nič som nevedela, nereagovala som na úrovni, nebola som profesionálna a získanie zákazníka som ohrozila. Úprimne som na niečo také nebola pripravená a celkom ma to dostalo. Kolegovia totiž nechápali, prečo si ma Andrej drží v tíme, keď som neschopná a požadovali môjho padáka.

Situácia sa zopakovala o dva týždne neskôr, kedy si rovnakí dvaja kolegovia pozvali Andreja na obed, aby zistili, ako to s mojou výpoveďou vyzerá a kedy môžu očakávať, že odídem z firmy. O pár mesiacov neskôr sa na mňa sťažovali našej HR a vedeniu firmy.

Našťastie som už predtým absolvovala pár stretnutí so zákazníkmi aj s Andrejom, preto vedel posúdiť, ako sa pred zákazníkmi správam a že to, čo tvrdia kolegovia nie je pravda, teda ma nevyhodil, ale story pokračovala ďalej.

Stáť na vlastných nohách= obhájiť sa

Postavila som sa kolegovi, ktorý ma za chrbtom ohováral.

Povedala som mu, že si neželám, aby o mne šíril lži a ďalej ma pracovne ohrozoval. A čo ten dement na to? Neuhádnete... Nebudem to naťahovať, na moje správanie asi nebol pripravený, všetko poprel a vyústilo to v to, že chodil z kancelárie do kancelárie, aby všetkým vykladal, aká som neschopná.

Keď sme sa stretli ráno v práci sami, kričal po mne. Keď sme sa náhodou stretli cestou do práce, potkýnal ma. A ostatným kolegom hovoril, že ja som tá hysterická, neprofesionálna a rozpútavam zbytočné spory. Dokonca mi hrozil disciplinárnou komisiou.

Ako sa s niečím takým vysporiadať? V tom čase som mala dvadsať niečo rokov, bola som mladá a nevinná kvetinka a trvalo mi pár mesiacov, kým som si dokázala udalosti zatriediť.

V prvom rade, doteraz nechápem, prečo sa niečo také stalo. Samozrejme, nemusíte si sadnúť sa každým a asi poznáte situácie, kedy vám je človek nesympatický, ale nedokážete logicky povedať, prečo. Možno to bol tento prípad, ale prečo vyvolal takúto reakciu, neviem.

Lepšie sa mi zmieruje s udalosťami, ktorým rozumiem a ktoré si dokážem odôvodniť. To asi nie je novinka a určite nás je viac. Takže som vedela a doteraz viem, že pochopenie pre tieto udalosti nemám, teda som musela hľadať iné spôsoby, ako sa s tým zmieriť a pohnúť sa ďalej.

Takže keď nie je cesta k pochopeniu, čo sa dá robiť? Akceptovať situáciu, prestať si predstavovať, čo by bolo, keby... a žiť svoj život. Povie sa to ľahko a na ďalších riadkoch vám popíšem, čo som robila konkrétne.

Keď to nejde po dobrom, musí to ísť ešte lepšie

1. Najskôr som si búchala hlavu o stenu, plakala, do práce chodila s nechuťou alebo pracovala z domu, nadávala sebe, kolegovi, vyčítala si svoje správanie, že som sa za seba postavila, plakala kamarátkam na pleci, prestávala dýchať... Až som si povedala, že to takto nejde.
2. Povedala som si, že toto je realita. Zmeniť som sa ju pokúsila niekoľkými rozhovormi, ale raz keď to druhej strane nevysvetlíte a nezískate od nej to, čo potrebujete (či už je to ospravedlnenie alebo uznanie), nezostáva vám nič iné, ako sa na situáciu pozrieť triezvymi očami a urobiť všetko pre to, aby ste ju akceptovali. S tým súvisí aj fakt, že prestanete premýšľať o tom, aké krásne a rozprávkové by to všetko mohlo byť. Nie je a bodka.
   
   
3. Snažila som sa odpustiť. Tomu, kto ma šikanuje aj sebe. On má zrejme svoje pohnuté dôvody, rany z minulosti alebo obavy, kvôli ktorým takto jedná. Nemusím ich poznať, nemusím chápať, ale musím odpustiť. Lebo odpustením sa vo vás uzavrie kapitola a budete môcť spor nechať v minulosti. Zároveň odpusťte sebe. Svoje správanie v daných situáciách, stres, negativitu alebo akékoľvek iné pocity, ktoré máte a ktoré si možno vyčítate.
   
   
4. Ďalej som pracovala na uvedomení si toho, že to nie je moja vina. Že hoci sa tak kolega správal, nedala som mu k tomu podnet, on si ho proste našiel. Čo to znamená? Napríklad, že si pred zrkadlom dokola opakujete „nie je to tvoja vina, nie je to tvoja vina, ty za to nemôžeš, reagovala si, najlepšie, ako to v danej situácii šlo“. Trvá to.
   
   
5. Dala som si čas. Urobiť hrubú čiaru pre mňa nikdy nebolo jednoduché. Teda som si dala čas a nenútila som sa do toho, aby mi na druhý deň ráno bolo lepšie. Proste som si tým potrebovala prejsť.
   
   
6. Na záver som sa zo situácie snažila niečo naučiť. Viem, ako reagujem, keď ma niekto ohrozuje a to je potrebné minimálne, ak to chcete zmeniť. Mám sa o niečo radšej, som o niečo silnejšia, zvládnem toho viac, prežila som si to.
   
   

Cestou mi pomohla podpora od kamarátov, kolegov a známych a občas som sa za zlé dni odmeňovala- jedlom, kávou, prechádzkou, nákupom a tak podobne.

Ak máte podobné skúsenosti, vedzte, že nie ste jediní. Čo pomáha vám? Budem rada, ak mi tiež pošlete pár tipov, keby náhodou... Veď viete ako.

Alex je silným milovníkem psaného slova. Na fungování Neposer se má mamutí díl práce a těžkosti života zná více než dost. Proto jsem velmi rád, že se rozhodla vykouknout ze zákulisí, dát prostor svému spisovatelskému střevu a podělit se o svoje zkušenosti. Sám jsem se od ní dost naučil.

Adam Carson