Žijeme v toxickom svete. Nezdá sa vám? Všetko okolo nás je totiž toxické- toxickí muži, (feministky odpustia) toxické ženy, toxická rodina, toxickí priatelia, partneri, manželia, manželky, toxické vzťahy, pracovné prostredie a ľudia v ňom, otcovia, sestry,… Toxická je sexuálna orientácia, samozrejme nie tá naša, tá je v poriadku. No proste všetko. Okrem nás.

Možno je to iba súčasná generácia, alebo je na tieto vyhlásenia vhodná doba. No neustále okolo seba ukazujeme prstom a kritizujeme všetko, čo sa nám nepáči, s čím nesúhlasíme, ale hlavne to, čo nás uráža.

Plačeme a robíme zo seba obete. On mi ublížil, alebo ona, toto som si od teba nezaslúžila. Ale viete, čo? Zaslúžila. Možno je zo všetkého najhoršie, že nedokážeme prijať zodpovednosť za svoje vlastné činy. Zabúdame na zákon, podľa ktorého akcia vyvoláva reakciu a miesto toho kričíme, keď reakcia dorazí.

Ukazujeme prstom a chýba nám sebareflexia. Sami sebe nenastavujeme zrkadlo, asi preto, že nám chýbajú gule na to, aby sme sa doň pozreli. Kriticky hodnotiť ostatných je tak jednoduché. Ale koľkí z nás dokážu na plnú hubu povedať „urobil som chybu“?

Tak čo teraz s tým? Odpoveď nie je jednoduchá. Pripomína mi totiž pocit, keď sa pozeráte na vlastné video alebo počúvate svoj hlas. Znie to divno, často to nedokážete a cítite sa trápne. Ale možno je to cesta.

1. Prvým dobrým krokom je hlboký nádych a výdych. Upokojenie tela, tým pádom aj mysli nám pomôže rozmýšľať triezvejšie.
2. Prečo niekoho kritizujem? Čo mi na ňom alebo jeho správaní vadí? Toto sú dobré otázky na úvod. Avšak, nečakám jednoduché odpovede, typu je trápny, proste mi to vadí. To je to zrkadlo. Skúste ísť pod povrch a premýšľať o vašej minulosti, kedy sa vám uložili vzorce zodpovedajúce danému správaniu. Alebo zapátrať vo vašej osobnosti, či náhodou tomu človeku nezávidíte, alebo naňho nežiarlite, či nedemonštruje vlastnosti, ktoré na sebe nemáte radi, alebo za ktoré sa hanbíte.
3. Pripravte sa na nepríjemné pocity. Tento proces si spájam s osobnostným rastom. Len veľký človek dokáže sklopiť hlavu a priznať, že sa mýlil. A rast vždy bolí. Bude vám trápne, budete na seba nahnevaní, budete sa báť. A to nie je len tak.
4. Vždy, keď sa nad vlastnými chybami zamýšľam ja, dostanem sa k „AHA momentu“. Možno poznáte pocit víťazstva, občas dokonca eufóriu, kedy veci konečne začínajú dávať zmysel. Doteraz ste ich iba cítili, správanie rutinne opakovali, ale odrazu viete, PREČO. Pre mňa je to oslobodzujúce.
5. Posledným krokom k novej obrode je, implementovať zistenia. Nechceme predsa, aby tento bolestivý proces vyšiel nazmar. Chceme byť lepší, chceme v prvom rade rozumieť sami sebe. Teda keď sa podobná situácia zopakuje a my už budeme vedieť, prečo nám vadí, spomenieme si na to. A postupne si osvojíme nový vedomý vzorec správania.

V článku bolo použité zjednodušenie a samozrejme ním neobhajujem trestné činy páchané v zmysle hesla „takto som sa narodil/a“ ani nedbanlivosť rodičov, kolegov, či kohokoľvek iného.

Oscar Wilde raz povedal: „Opovrhujeme tými, ktorí vynikajú rovnakými chybami ako my.“ Možno na tom niečo je.